Nič vo všetkom.

Deviataci

Áno, deviataci. Elita školy, nemí rytieri statočne bojujúci boj proti pravidlám.

Ach, môjbože ! Ďalšie smutné ráno ktoré nás ťahá s postele, tými najkrutejšími spôsobmi. Tu sa začína cesta pevných nervov a stresu v tom našom blázinci. Zvoní! Ten nepríjemný zvuk nám vezme všetku nádej. Do triedy vbehne posledný omeškalec a dvere za nim vydajú škrípavú hlásku. Na tabuli vidno čiary života, okná zo sparťanských čias udržujú deviatacký smrádoček a na parketách sa ligoce mokrá kaluž po našom polievaní kvetov. Už sa len čaká. S presným odhadom sa otvoria dvere. Do triedy vojde známa osoba mučiaca nás deň čo deň. Bum! Zoznam diablových poskokov pristál na stole. Ľudia pochytajte sa za stoličky prichádza, ďalšia dvadsať minútová prednáška morálky a slušnosti. Jediná iskrička našej triedu sú naši eunstieni, malí Štúrovci poctivo študujúci knihy hrôzy. A my? Priemerne študujúci žiaci. Spoliehame sa na vec ktorá stále bdie. Ťaháčiky malé, veľké, v pere, pod previerkou, zasunuté v lavici sú to naše lásočky. Aj vďaka nim sa do našich veľkých hláv plných výmyslov dostane aspoň náznak múdrosti. Učitelia a hlavne naši rodičia nám nedajú pokoja. Staré múdrosti už vyšli z módy a príbehy s ich minulosti sú stále čim ďalej otravnejšie. My ich už nepotrebujeme, ideme predsa našou, divnou cestou. Keď je už pokoj, dostavia sa na radu naše šialené záľuby, pri ktorých sa zastaví rozum a krvný tlak stúpa.

Keď konečne dobojujeme a spočítame ranených. Nám všetkým ktorý nepadli v deväť ročnom boji, bude jasné že sme pripravený zapísať sa do histórie.

 Chcem

 

Chce sa mi plakať

no niekto na tomto svete

mi to jasne zakázal.

 

A ja neviem čo sa stalo,

len jedno viem,

že niekoho ľúbim

no on v tom nemá jasno.

 

Chcem ísť preč, ďaleko.

Chcem vidieť trpieť ľudí

pre ktorých trpím ja!

 

Chcem povedať slovo

bez slabík, bez zvuku

 

Chcem naznačiť niečo

čomu sama nechápem.

 

Chcem vidieť teba

ale odvahu nemám.

 

Chcem to čo mi chýba

osobu, teba no najviac seba!

Rozmýšľať nad jasnou hviezdou

čo tak ďaleko sníva,

už dávno nemôžem.

 

Ja nemám sily

na slová, otázky, vety.

Preto len chcem teba,

za jasnú hviezdu neba.

Ničoho viac sa nechcem báť,

len toho že pred tebou ostanem stáť.

Chcem silu na to

čo pre mňa znamená zlato.

Chcem teba a nikoho iného,

lebo pre mňa znamenáš niečo krásneho

 

VENOVANé JEDNEJ OSôBKE

BY: JankaD

 Na slovíčko.

Park či reštyka?

Čo si vybrať

k silnej láske?

Čo si zobrať?

Lásku si mi dal

a moju dušu si si vzal.

Nechcela som veľa,

len silnú lásku,

sladký kúsok s teba.

Na slovíčko!

Ktosi kričí,

tým však silu

lásky zničí.

Nemienim bojovať

o lásku večnú,

ale nedám si vziať

svoju dušu čistú.

Na slovíčko,

počúvaj ten zvuk,

nevnímaj čo vidí oko,

cítiť ho skús.

Nechcela som vedieť,

prečo.

Vedieť si ma nechal

a môj krik,

na slovíčko.

Si dávno nevnímal.

Čo oko nevidí

srdce vôbec necíti.

Ja som chcela

aby si ma počul.

No ty si už dávno

s niekým iným sníval.

A tak zo svojím krikom

na slovíčko

nepochopená,

sivá myš

odchádzam.

Takže chcem Vás zoznámiť so mnou. Ahoj, volám sa Janka a som strašne rada že ste sa dostaly na môj blog. Postupne sa to tu bude všetko upravovať, keď prídem ako na to. Veľmy by sa mi teras hodila osoba ktorá by mi vysvetlila ako tu pridávať rubriky, články, obrázky a iná veci. Ďakujem.